Aj my sme sa v rámci predmetu OBN do toho projektu pustili. Napísali sme niekoľko krásnych úvah a  príbehov v rámci učiva o rodine, a to v užšom i v širšom slova zmysle. Výberom do súťaže boli zaslané dve pekné práce, a to žiakov zo 6.a – Anny-Márie Blahovej a Denisa –Maroša Pavlinského, ktorý bol pozvaný na slávnostné vyhlásenie výsledkov do Nových Zámkov dňa  2. júna 2017, keďže jeho práca v rámci Slovenska získala Čestné uznanie. Prečítajte si práce oboch žiakov. Určite aj vám sa budú páčiť...

Prečo som hrdá na svoju obec

Na hodine občianskej náuky sme sa učili, že pod pojem obec patrí mesto i dedina. Mnohí ľudia z dedín odchádzajú za prácou do miest, ale do rodných dedín sa radi vracajú. Zostávajú hrdí na svoju rodnú obec.

Ja bývam  v dedine Kamienka, a preto viem, čo je hrdosť. Môj otec je starostom obce. Dedina je preňho celý život. Organizuje rôzne podujatia – plesy, vianočné vystúpenia, Mikuláša, Deň matiek, spolupracuje s farárom, rokuje s poslancami, rozpráva s ľuďmi ... Robí to s takou láskou, že k spoločenskému životu pritiahol aj nás. Mama, aj keď má svoju prácu, vypomáha pri obsluhovaní, zdobí sálu a kancelárske miestnosti, pomáha pri športových súťažiach a kdekoľvek treba, tam je hneď pohotová.

Môj brat je miništrantom v kostole. A nie hocijakým. Dostal od pána farára zlatý krížik, ktorý nosí na krku. Nie zadarmo. Takú česť v našej obci môže mať iba ten chlapec, ktorý odslúži veľa – preveľa omší. A ja? Aj keď vyzerám ako čertica, robím anjelika pri Mikulášovi, vodím kone na dedinských oslavách, recitujem pri všetkých príležitostiach a čapujem kofolu. A viete prečo? Lebo som hrdá na nášho otca, že udržiava pri živote dedinu, ktorú všetci máme veľmi radi.         

Anna-Mária Blahová, 6.a

Zázrační starí rodičia

Žijeme v regióne, v ktorom  môžeme byť hrdí na mnohé veci:  na milých, šikovných a vynaliezavých ľudí, na  čisté potoky, rieky a jazerá, na nádherné lúky, lesy i kopce, na stredoveké hrady a kaštiele, na drevené kostolíky a ďalšie iné skvosty. Určite hneď ste  spoznali, že píšem  o našom krásnom Hornom  Zemplíne. A tí, čo ste ho  v opise nespoznali, príďte sa k nám  pozrieť.

Aj napriek tomu všetkému najkrajší a najskvostnejší sú moji starí rodičia. Sú to láskaví a milí ľudia s bohatými skúsenosťami. A veď aj vďaka nim môžem žiť a obdivovať náš krásny kraj.  Mám ich veľmi rád a s veľkou radosťou u nich trávim svoj voľný  čas. Chodím k nim veľmi často aj preto, lebo bývajú na tej istej ulici ako my. Keď som s nimi, vždy sa niečo nové a zaujímavé dozviem, vyskúšam si veľa nových zaujímavých vecí, aj tie,  ktoré mi rodičia nedovolia. Ale hlavne,   s nimi sa  dobre zabavím. Častokrát sa nasmejem tak, že neviem prestať. Často medzi sebou vtipkujú a „predbiehajú sa“, kto povie väčšiu „srandu“. Používajú slová, príslovia a porekadlá, ktoré som ešte nepočul. Príde mi to vtipné a zhotovil som si slovníček smiešnych slov, kde si ich zapisujem. A aby ste vedeli, ako môj slovník vyzerá, prezradím vám niektoré slová: pohužvane, vertepy, džady, hatyžak, bitang, durnoty, hirja, skura, šedzi jak pejc peneži, prilož grajcar a iné. Poznáte niektoré z nich? Samozrejme, všetky by sa mi tu nezmestili, avšak ešte jedno mi napadlo. Počas Vianoc som babke pomáhal dorábať koláčiky a z obývačky sa ozval dedkov  mohutný  hlas. Babka pohotovo zareagovala a povedala: „ Teraz cicho, stary ma slovo!“  Bolo to veľmi vtipné a dodnes sa na to smejeme.

S dedkom podnikáme rôzne dobrodružno -  turistické výpravy po celom Slovensku, športujeme, opravujeme veci v domácnosti, v zime sa lyžujeme  - aj s ockom. Dedko učil lyžovať ocka, ktorý chodil aj na preteky, a ocko teraz učí lyžovať mňa. To je také naše tradovanie, rodinný   zvyk. S dedkom chodíme na chatu, ktorá je v Poloninách. Keď sme na nej, máme tzv.  „kurz prežitia“. Žijeme tam z toho, čo si prinesieme alebo vyrobíme. Veď tam nie je ani signál!?

Keď sme doma, s  babkou  všetci varíme, pečieme, sledujeme vedomostné súťaže, lúštime krížovky, šijeme a pletieme.
So starými rodičmi  som sa naučil pozerať na svet inými očami. Sú pre mňa nenahraditeľní. U nás žije veľa detí, ktoré svojich starkých ani nepoznajú, alebo sa za nich hanbia. Ale ja som na nich hrdý. Pre mňa sú moji starí rodičia  druhými vzácnymi  spolu s otcom  a mamou. Život bez nich  a inde na svete si ani neviem predstaviť .  Za všetko – za život v tomto kraji, za rodičov, za rodinu i za spomínané „smiešne“ slová  - im zo srdca ďakujem a touto cestou odkazujem, že ich so všetkým, čo k nim patrí, mám veľmi rád.

Denis-Maroš Pavlinský,  6.a

• 
• 
• 
•