Tie ich privítali veselými pesničkami, básňami, tancami a nimi vytvorenými básničkami, ktoré vyvolali úsmev ale aj malú slzičku na tvárach svojich starkých. Deti im ukázali, ako je to v škole dnes, keď sa žiak stáva rovnocenným partnerom svojho učiteľa. Na požiadanie triednej pani učiteľky niektorí starkí na stretnutie doniesli svoje fotografie z detských a školských čias a začali spomínať. Vnúčence sa dozvedeli, že „v časoch dávno minulých“, keď chodili oni do školy, to vôbec nebolo také veselé. Museli sedieť v triede s rukami za chrbtom, ticho, rozprávať mohli len k téme hodiny a kto nebodaj vyrušoval, vykrikoval či odvrával, bol veľmi prísne potrestaný. Mnohí starkí sa priznali, že neraz dostali palicou či trstenicou po dlaniach, prstoch, či po „zadku“. A boli aj dni, keď kľačali v kúte na kukurici, či na polienku. Pri prezeraní starých fotiek sme sa i nasmiali, lebo vnúčatá svojich starkých často krát nespoznávali. Ďakujeme za milé stretnutie. Mať starých rodičov znamená mať poklad a spojencov. Nech už sú akokoľvek na tom zdravotne, pocitovo, povahovo, sú naši a snami ich spája rovnaký svet snov a tajomstiev.
https://zshu.sk/index.php/archiv/2009/item/233-spomienky-na-casy-davno-minule#sigProId54c1a54928
{fcomment}