utorok, 23 jún 2015 10:35

Veľký úspech našej piatačky

Napísala
Ohodnotiť túto položku
(6 hlasov)

Na našom webe v príspevku Európa v škole ste si už mohli prečítať, že žiačka Anka Fabianová z 5.a postúpila do celoslovenského kola rovnomennej  súťaže  vo vekovej kategórii 10 – 12 rokov. Aj to, aké ťažké je zvíťaziť v konkurencii všetkých škôl v okrese Humenné. Postupuje len jedna práca. Skrátka, už vtedy to bola sláva.

Presadiť sa v rámci Slovenska sa nám zdalo priam nemožné. Ale predsa! Z Bratislavy prišla ohromujúca správa. Naša Anka je medzi víťazmi v literárnej sekcii, a to sú len štyria v každej kategórii. Okrem morálneho ocenenia dostala aj diplom s vlastnoručným podpismi Juraja Draxlera, ministra školstva, vedy, výskumu a športu SR a viceprezidentky európskeho výboru Európa v škole. Súčasťou ocenenia je aj finančná odmena. Na súťaž ju pripravovala p. uč. Mgr. Jana Makarová.

Anke srdečne blahoželáme a želáme veľa tvorivých nápadov.

Tu je ocenená práca:
 
Európa nám umožňuje vzdelávať sa  a čo na to my?
Svojimi kamarátmi sa učím čísla...

Dnes podvečer mi mama dovolila odísť od  nášho stáda kôz, ktoré celý deň pasiem. Veľmi som ju prosila, lebo vedieť počítať je čosi veľké. Môžem napríklad spočítať členov našej rodiny, kúsky chleba, alebo misky s jedlom. A čo je najlepšie, presne budem vedieť, koľko máme kôz. Teraz to vie len moja mama a starší brat Akim.

Sedím na popukanej suchej zemi a snívam...

Podvečerné slnko ma ešte dosť silno páli a vzduch je rozpálený a veľmi suchý. Nepršalo už veľa  dní a týždňov. Vodu na pitie nosí mama v džbáne  na hlave z veľkej vzdialenosti. Ale zatiaľ jej máme dosť a netrápi nás smäd. Malá sestra Ďžami neplače od hladu a smädu, ale hrá sa pred naším slameným domčekom s kosťami a pieskom. Usmieva sa. Mám ju veľmi rada , keď vyrastie, naučím ju to, čo sa teraz učím ja sama. Počítať a písať písmená. Máme učiteľku a dokonca aj školu. Všetko v rámci projektu Deti deťom, kde všetky európske deti pomáhajú nám, chudobným africkým deťom. Spievajú, hrajú, vyrábajú výrobky a výťažky zo svojich aktivít posielajú do Afriky. Určite je to pre ne veľmi ťažké, veď pritom sa musia aj veľa učiť. Potom sa zo mňa stane múdra žena, ktorá bude vedieť šoférovať veľké auto a dostane sa do sveta. Starší  hovoria, že tam sú iní ľudia, veľké bohatstvo a dostatok všetkého a školy sú tam v nádherných domoch. Deti majú šaty a rýchlo sa učia. Ale ktovie, či je to pravda...

Sedím na hodine matiky a je mi blbo.

Vôbec  nerozumiem tomu, čo vysvetľuje učiteľ a ani ma to nezaujíma. Načo sú mi také hlúposti?

Škoda, že musím chodiť do školy, je to veľká otrava. Mama mi nechce napísať ospravedlnenku, núti ma každý deň byť na celom vyučovaní. O chvíľu bude hnusný obed. Zase mäso v odpornej omáčke, všetko vyhodím. Na ich čaj či vodu kašlem. Mám v taške Coca -  colu.

Moja mladšia sestra chodí ešte do škôlky, ale tiež každé ráno plače a najradšej by spolu so mnou sedela pri  telke a pozerala  rozprávky. To by bol život!                                                                                                                            

-          Evka, čo je? Začujem hlas nášho matikára. – Zase si na inej planéte? Poď k tabuli!
-          No dobre, dobre, veď idem, viem, vzdelanie je predsa len dôležité a snívať môžem aj doma.

Anka Fabianová

Prečítané 672 krát